Ing. Peter Binó

Pred nami sa črtá pekný víkend a ja už na začiatku týždňa „gúglim“ kam sa vydáme tentokrát. Vrcholky kopcov sú už pocukrované a ja som chcel stihnúť zachytiť túto atmosféru predtým ako celú krajinu zahalí biela perina. Ako plánujem tak plánujem všetky trasy mi vychádzajú na 9 a viac hodín. Bohužiaľ nám umožňuje konštelácia hviezd a planét len niečo viac ako 8,5 hodiny slnečného svitu. „Dopekla, veď všade v okolí sme už boli, to snáď nie je možné“, behá mi po mysli. Malú Fatru mám celú prejdenú krížom-krážom a tak sústredím všetku pozornosť na Veľkú. Neviem si s tým poradiť a tak zadávam úlohu aj Bajke, vernej turistickej spoločníčke, ktorú poznáte z predošlých článkov a fotiek, a idem spať v domnení, že sa mi v hlave čosi urodí. Nič. Žiaden nápad neprišiel. Bajka je tiež bezradná a tak idem k nej. Veď viac hláv, viac rozumu. Otvárame mapu a striedavo ja alebo ona „zúmujeme“, raz v Malej a raz vo Veľkej Fatre. Nič. A zrazu Bajka ukáže prstom na Suchý. V mysli sa mi vynorí júnová hrebeňovka od Malého Rozsutca až po Nezbudskú Lúčku a hlavne to, ako sme kvôli nedostatku vody a síl v 30 stupňových horúčavách obišli tento vrch. Bajka tam ešte nebola a ja som to bol tento rok dlžný horám. Premýšľam, počítam kilometre a odhadujem vzdialenosť. „Čo keby sme to spojili s Malým Kriváňom? Super, ani tam som ešte nebola.“ Ešte jeden prepočet, vytváram trasu a píšem ostatným kamarátom/-tkam. Nikto však nemôže a tak sme v tom opäť len dvaja.

Zámer bol jasný. Užiť si inverziu a zvýšiť Bajkin výškový rekord o pár metrov. Predpoveď počasia sa však ku koncu týždňa mierne zmenila a na ráno hlásili veľkú oblačnosť. Volíme preto dlhší spánok a východ slnka na Jedľovine si necháme na inokedy. Keď však ráno štartujeme, nadávame. Ponad hustú hmlu presvitá jasná obloha. Len zopár obláčikov pláva medzi hviezdami a Mesiacom. Ale už je neskoro lamentovať a tak vyrážame. Štart sme zvolili pri Chate pod Jedľovinou (545 m n.m.), čo nám ušetrí nejaký čas. To sme však nevedeli čo nás na konci čaká, ale nepredbiehajme a pekne poporiadku.

Cestou z Varína stretávame poľovníka, ktorého by sme si skoro nevšimli, keby nemal psa, tak veľmi  splýval s okolitým prostredím. Náhle sa ocitáme nad hmlou a nechávame za sebou civilizovaný svet. Zastavujem auto, prezúvame sa a vyrážame. Je 7:00 a my kráčame „po zelenej“. Trasa vedie po novovybudovanej, širokánskej štrkovej ceste a tak sa nám kráča pohodlne. Čím viac stúpame, tým máme krajší výhľad na krajinu pod nami. Hmla sa pomaly trhá a prvé lúče slnka dopadajú na kopce oproti.