Ing. Peter Binó

Pre zostup sme zvolili modrú značku zo Sedla Priehyb. Nikdy som túto trasu nevyužil, tak som chcel skúsiť aké to bude. Bolo to zlé. Chodník úzky, blatistý, šmykľavý a prudký. Asi tá najhoršia kombinácia. Nebola núdza o pádom zaváňajúce situácie. Keď sme zostúpili nižšie do lesa, chodník bol ešte strmší, pokrytý kamením a na naše uchodené kolená to nebolo to najlepšie. Ale to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Na západe sa vytvorila oblačnosť, takže v lese bola tma už o pol 4. Vytiahli sme „čelovky“ a kráčali sme pomaličky po chodníku, teraz už poznačenom ťažbou dreva. Popri značke tiekol potok, cez ktorý bol asi niekedy vybudovaný mostík, alebo prinajmenšom plytký brod. Bohužiaľ traktory zvážajúce drevo rozryli cestičku a tak sa časť vody z potoka vyliala a tiekla po „chodníku“. Po členky vo vode, v tme a pred nami ešte niečo okolo hodiny cesty. Nevzdávali sme sa a keď sme sa konečne napojili na asfaltovú lesnú cestu, spadol nám kameň zo srdca. Pridali sme do kroku aby sme boli na konci Doliny Kúr čo najskôr. Cesta ubehla ako voda tečúca v neďalekom potoku a my sme boli pri poslednom rozcestníku. Po "žltej" k autu to bolo nejakých 20-30 minút. Museli sme však prekročiť potok ešte raz, ale lávka alebo plytký brod opäť nikde. Tak sme pokračovali po ceste popri potoku smerom na Krasňany a pri každej možnej odbočke sme preskúmali všetky možnosti ako sa dostať na druhú stranu. Medzitým už bola tma ako v rohu, takže aj nájdenie odbočky bola nadľudská úloha. Raz sme dokonca doskákali relatívne suchý do trištvrtiny potoka a od druhej strany nás delili 2 metre, ale voda bola ľadová, hlboká a prúd dosť silný. Čas nás tlačil, už už sme boli odhodlaní prebrodiť potok aj za cenu mokrých nôh. No našťastie sme tak nespravili a preskákali sme späť na cestu. Asi po 600 metroch od rozcestníka sme naľavo od cesty našli lávku a úspešne sme prešli suchými nohami cez potok. Ešte krížom cez lúku a les, a sme tam. Tak znela predpoveď. To sa však ľahko povie, ale ťažšie vykoná. Tma a únava sa na nás podpisovali. Našťastie som túto lúku poznal, keď som tu bol v septembri pred jeleňou rujou obzrieť nejaké miesta. Keby som však tieto informácie nemal, neviem či by sme trafili k autu. Nakoniec sme však prešli cez lúku, na chvíľu sme dokonca trafili aj žltú značku, ktorá nás mala doviezť k autu. V lese sme ju však stratili a tak sme pomocou vypadávajúcej navigácie v mobile a môjho orientačného zmyslu vyšli asi len 200 metrov od auta. Nakoniec teda všetko dobre dopadlo a šťastne sme sa dopravili až domov.