Ing. Peter Binó

   A je tu jeseň. Jelenia ruja skončila a začalo každoročné hluché obdobie vo fotografovaní zvierat. Daniele ani muflóny v blízkom okolí nežijú a tak som svoju pozornosť upriamil na krásnu jesennú prírodu. Po pár dňoch rozmýšľania, kam sa moje nohy rozbehnú, prišli do úvahy viaceré možnosti. Niektoré viac, niektoré menej uletené. Mojím snom, už dlhé roky, je zachytiť jesennú inverziu na horách. Pri výbere objektu fotenia som prešiel pomaly celý internet. Nakoniec vyšla ako najrozumnejšia alternatíva, výstup na Kľak, o ktorom vám v ďalších riadkoch niečo porozprávam.

   Je ráno 20.10.2103. Lepšie povedané je skôr noc ako ráno. Budík zvoní 2:30. Bajka chystá zásoby na celý deň, varí čaj, umýva si vlasy. Ja ešte ležím v posteli. Jedlo je hotové, čaj v termoskách. Obliekame sa a pomaly opúšťame byt. Ako je to zvykom na našich železniciach, tak aj pri našich výletoch sa pravidelne stretávame s nevyspytateľným a neočakávaným meškaním. Nebolo tomu inak ani tentokrát. Zdržanie je však minimálne a rezerva je dostatočná. Je 3:45 a štartujem auto. O pár chvíľ už opúšťame Žilinu. Keď svetlá mesta zhasli, na oblohe sa rozžiaril mesiac. Je deň po splne, takže sa nám ukazuje celý kotúč a osvetľuje nám cestu i okolitú krajinu. Trasa vedie cez Rajec, pri ktorom sa náhle prihnala oblačnosť a zakryla hviezdy i mesiac. Hrdlá nám zviera úzkosť. Snáď sme nevstávali nadarmo a predpoveď vyjde. Tak sa aj stalo. O niekoľko kilometrov ďalej sa opäť rozjasnilo. Odľahlo nám. Prichádzame do Fačkova. „Už ho vidím“, povedal som Bajke, ktorá medzičasom zadriemala. V diaľke sa týčil, mesiacom osvetlený, cieľ našej túry, Kľak. Dedina a jej obyvatelia spia, svietia len pouličné lampy. To sa však nedá povedať o našich zvieracích kamarátoch. Na konci obce, pár metrov za tabuľou, oddeľujúcou civilizáciu od divokej prírody, sa pri ceste pasie stádo „vysokej“, na čele s mladým jeleňom. Kocháme sa pohľadom na majestátnosť tejto zveri a zotrvačnosťou ich míňame. Pridávam plyn a pokračujeme v ceste. Míňame odbočku na Čičmany a pokračujeme kľukatiacou sa cestou až na nástupný bod našej túry, do Fačkovského sedla (802 m n.m.).

   Stáčam auto na veľké parkovisko a zastavujem na konci. Nie sme tu sami. Obďaleč stáli dve autá a tak sme si pomysleli, že to sú tiež možno nejakí blázni, čo sa idú štverať po tme na Kľak. Vypínam motor. V tom sa ozve svišťanie vetra. Stromy lemujúce betónovú plochu sa krútia a zohýbajú pod jeho tlakom. „Toto nevyzerá dobre“, pomyslel som si. Otvoril som dvere a hneď ich aj zavrel. Do auta vošiel studený severák a zobral nám všetko teplo, ktoré sme si celou cestou „zbierali“. Na toto sme ale neboli pripravení. Po rozhovore a zvážení všetkých plusov a mínusov sme sa rozhodli, že východ slnka si vychutnáme na Reváni (1204 m n.m.) a nie na Kľaku. Tým sa nám cesta skrátila o polovicu a tak sme mali niečo menej ako hodinu k „dobru“. V tej zime to bolo skôr kontraproduktívne, lebo zákerný vietor sa predral cez každú škulinku a po pár minútach bola v aute taká istá zima ako vonku. Aj napriek tomu sme sa snažili ešte na chvíľu zdriemnuť a nazbierať pár síl pred výstupom.

   5:50 vystupujeme z auta. Obliekame rezervné mikiny a vydávame sa v ústrety tme. Čelovky už svietia a dve malé svietiace bodky sa trmácajú smerom na prvé rázcestie. Míňame smerovník Staré cesty (830 m n.m.) a vchádzame medzi stromy, kde sa napájame na žltú značku. Tu vietor nefúka a nám začína byť teplo. Po pár metroch vyzliekame jednu vrstvu a kráčame po prvých serpentínach. Nasleduje rovinka a ďalšie zákruty. Chodník sa zužuje a je čím ďalej, tým viac vlhký a „rozrytý“ od topánok milovníkov prírody. Napokon sa brodíme v 10 centimetrovom blate. Nohy sa šmýkajú ako na ľade, preto volíme odbočku z hlavného chodníka, ktorá je využívaná menej a prechádzame na juhozápadné úbočie Reváňa. Pokračujeme po strmine v dubovom lese. Lístie nám šuští pod nohami. Ambientné svetlo je už natoľko silné, že čelovky pomaly vypíname. Duby bez listov, však nebránia vôbec vetru a tak sa nám dostáva zima až na telo. Obliekame vyzlečené. Pomaly ale isto sa blížime na vrchol kopca. Vietor neustáva, skôr naopak. „Už len kúsok“, kričím cez vietor Bajke, ktorá sa trmáca pár metrov za mnou. Ešte pár krokov a sme tam. Konečne vidíme siluetu Kľaku v objatí „ružových chápadiel“.