Ing. Peter Binó

Od poslednej túry ubehlo už strašne veľa času. Za tých pár mesiacov sa aj veľa zmenilo a moje kroky ma teraz čoraz častejšie zavedú do krásneho prostredia Západných Tatier. Nebolo tomu inak ani teraz.

Tohtoročná zima sa ani zimou nedá nazvať a tak sme sa museli vybrať za snehom do vyšších nadmorských výšok. Celí nadšení sme sa rozhodli prebádať kopce a údolia v novom prostredí. V zimnom období je však väčšina turistických chodníkov pre laickú verejnosť uzatvorená. Jeden vrch má ale celoročnú výnimku.

Baranec. Majestátny vrch týčiaci sa nad Liptovským Mikulášom. Niektorí si ho možno pamätajú pod názvom Štít, či Veľký vrch. Všetky tieto indície vzbudzujú rešpekt. A ten si aj tento vrch zaslúži.

Ako vždy, tak aj teraz náš výlet začína v skorých ranných hodinách, pretože v túto ročnú dobu slnko nevystúpi tak vysoko ako cez leto a jeho svit si môžeme užívať kratšie. Vstávame o 5:00. O pár minút už vrie voda v kanvici, zalievam čaj. Vďaka mojej deravej hlave sme však mali len jednu termosku. V tom čase Bajka už čaruje s nožmi vedľa mňa a pripravuje nám desiatu na cestu. Kontrolujem stav foťáku. Baterka nabitá, karta prázdna. Do ruksaku balím náhradné rukavice. Ruky v teple sú základ pre prežitie v horách. Obliekame sa. Bajka už stojí pri dverách a ja ešte zmetene pobieham po byte a kontrolujem či máme všetko. Otáčam kľúčom v zámke a naše dobrodružstvo sa môže začať.Cesta z Liptovského Mikuláša do Žiaru, kde náš výstup začína, trvá zhruba 20 minút. Cesty sú prázdne, naokolo ani živáčka. Auto nechávame na parkovisku pri vstupe do doliny. Tu už je zopár centimetrov snehu a celkom slušná zima. Pokiaľ sa prezúvame, v diaľke vidno prichádzať auto. „Nie sme tu sami,“ vravím Bajke. Dvaja skialpinisti, chystajúci sa na rovnakú trasu ako my, len opačným smerom. Cvak, cvak, lyže obuté a už si to šinú hore po žltej. My sa vydávame po modrej smerom na Žiarsku chatu. V doline panuje tajomné prítmie