-NATUREPHOTO-
Ing. Peter Binó
Pauza skončila, balíme sa a ideme k smerovníku, od ktorého je Osnica vzdialená 45 minút. Pri pohľade na oblohu zisťujeme, že okolo Stohu sa tvorí oblačnosť, ktorá smeruje na sever. Dúfame, že na východe bude jasno. Pokračujeme po modrej značke. Začiatok je príjemná prechádzka po lúke, neskôr sa však mení na kľukatý zablatený úzky chodník vinúci sa strmým svahom. Akonáhle vychádzame z lesa na lúčnatú časť kopca, ovalí nás silný vietor. Miestami nás poryvy až odhadzujú do strán. Chodník sa na vrchu ešte zúžil, takže máme pocit ako by sme boli modelky prechádzajúce sa po móle a kladieme nohy jednu pred druhú. O pár minút sme na vrchole a hľadáme úkryt pred neutíchajúcim vetrom. Schádzame na záveternú stranu a zakladáme tábor. V dolinách pod nami sa presúva hmla. Pozerám na hodinky a hlásim ostatným, že do východu ostáva zhruba ešte hodina. Vtom sa na mňa zosype spŕška kritiky, ako všetci mohli ešte hodinu spať, ako sme mohli ísť pomalšie a neunaviť sa tak. Nevšímam si to, východ slnka je pre mňa posvätný a nenahraditeľný pocit. Užívam si teda každú zmenu farby oblohy. Ponad nás sa valia skupinky mrakov. Zore sa mení z tmavo modrej na fialovú, neskôr až ružovú.
Vyťahujeme chlebíky, žemle a rožky, nalievame si čaj a začíname hodovať. Pri jedle panuje dobrá nálada, vtipkujeme, doberáme si jeden druhého, debatujeme o rôznych témach. Na veľkom Rozsutci sa mihajú svetielka, nie sme tu úplne sami. Vyťahujeme naše čelovky a rovnako odpovedáme. Letmý pohľad na východ mi dáva znamenie, že je najvyšší čas opäť vybehnúť na vrchol. A je to tu. Slnko sa už derie pomedzi obláčiky.
a osvecuje okolitú krajinu. Chvíľku trvá a prvé lúče dopadajú na skalnatý vrchol Rozsutca.
Ostatní ešte dojedajú a vzápätí sa ku mne pripájajú.
Užívame si ten krásny pohľad na okolitú krajinu. Nabití energiou balíme veci v tábore a schádzame po modrej, tak ako sme prišli.
Po zostupe do sedla je chodník opäť schodný.
„Zapíname motory“ a znova ťaháme do kopca.
a schádzame k Chate na Grúni s vidinou výdatného obedu. Zostup je po pár metroch nepríjemne strmý a klzký a tak nie je núdza o pošmyknutia a pády.
Po minulotýždňovom veľmi vydarenom výstupe na Kľak sme sa rozhodli pre niečo podobné. Tentokrát sme sa vydali na Osnicu. Tento málo známy vrch sa nachádza asi 2 km od hlavného hrebeňa Krivánskej Malej Fatry, smerom na východ. Je z neho však dobrý výhľad na Veľký Rozsutec a Stoh. A to bol vlastne cieľ, zachytiť východ slnka a prvé lúče dopadajúce na rozoklané vrcholy Rozsutca. Navnadení úspechom spred týždňa sa naše rady rozrástli o štyroch nadšencov.
A znova je tu ten nepríjemný zvuk. Zvonenie budíka ma zobudilo presne o pol tretej ráno. Rýchlo sa preberám a mierim do kuchyne postaviť vodu na čaj. Prípravu jedla som vykonal večer, tak sa s tým nemusím zapodievať s ledva rozlepenými očami. Obliekam sa, lejem čaj do termosky a potichu sa zakrádam po byte, nech nezobudím ostatných. Zatváram dvere bytu a už sa začína odohrávať príbeh o šiestich svetluškách.
Otváram auto stojace pred vchodom. Michal, prvý účastník prichádza pár minút po mne. Nastupujeme do vozidla a ideme po Bajku, ktorá presne ako hodinky čaká na zastávke. Ďalej pokračujeme k Maťovi, ktorý berie z kapacitných dôvodov druhé auto. Ten však mešká asi 10 minút. A už je tu. Zaraďujem sa pred neho a mierime do centra mesta pre zvyšných dvoch účastníkov, Dubáka a Majku. Z diaľky ich vidno ako osamotene čakajú na zastávke MHD. Zastavujeme, miešame rozmiestnenie ľudí v autách. Po niekoľkých minútach sa už šinie náš konvoj po výpadovke zo Žiliny, smer Terchová- časť Štefanová.
Cesta ubehla ako voda a my sa ocitáme na veľkom parkovisku. Prezúvame sa, zapíname čelovky a baterky. Štartujem zapožičanú plašičku medveďov a s cinkaním sa rozbiehame v ústrety tmavému lesu po zelenej značke. Je jasno, mesiac svieti, ale pod korunami stromov je tma. Niekoľko metrov nad chatami stretáme prvých a zároveň posledných živočíchov na našej ceste. Dve salamandry bez pohnutia čakajú na slnko, ktoré im zahreje skrehnuté telíčka. Obchádzame ich a pokračujeme vo výstupe. Chodník je blatistý a tak miestami korčuľujeme zo strany na stranu. Aj napriek tomu Maťo nahodil tempo, ktoré by mu mohli závidieť mnohí turisti. Vďaka tomu sa dostávame do sedla Medziholie s výrazným predstihom. Máme zhruba 20 minúť k dobru a tak si dávame menšiu prestávku pod do neba sa týčiacim Veľkým Rozsutcom.
Východ slnka na Osnici (1363 m n.m.)
26.10.2013
V sedle Medziholie už oddychujú početné skupinky ľudí. Nezdržiavame sa dlho a vydávame sa po žltej, smer Poludňový Grúň (1445 m n.m.). Cesta je veľmi rozbitá a blatistá. Používa ju určite mnoho ľudí, pretože je príjemnejšie obísť vrchol Stohu ako na neho vystúpiť a následne zostúpiť aby sa dostali na to isté mieste, Chrbát Stohu. Tu si dávame prestávku a Bajka dokumentuje náš stav.
Netrvá však dlho a sme na Poludňovom Grúni, kde stoja, sedia alebo len prechádzajú húfy ľudí. Pri pohľade na hodinky zisťujeme prečo sa volá poludňový, je 11:40. Dávame si rýchle občerstvenie
