-NATUREPHOTO-
Ing. Peter Binó
Opäť raz nastalo to najkrajšie obdobie roka pre fotografa a milovníka prírody, jelenia ruja.
Padajúce lístie všakovakých farieb, jemná prízemná hmla, poletujúce pavučiny. To je to čo človeku učaruje a už ho to nepustí.
Prípravy na fotenie však začali už o mesiac skôr. Spolu s fotografickým kolegom Majom sme obchádzali vopred vytipované lokality a pripravovali sme si miesta na fotenie. Už v tomto období sme nedočkavo sledovali predpovede počasia. Spočiatku to vyzeralo nádejne, krásne slnečné rána, teplota pomaličky klesala. Ideálne počasie pre jelenie pytačky. Avšak čím viac sa blížil termín dovolenky, tým viac sa počasie zhoršovalo. Prišlo oteplenie a dážď.
Nadišiel magický piatok 19. Septembra. Odbila hodina „H“. O 14:00 som už netrpezlivo čakal pri „pípačke“ kde som si zaznačil odchod z práce. Ešte krátka zastávka pri byte, kde už Bajka čakala so zabaleným oblečením. Naložili sme všetko a už aj sme sedeli v aute. Cesta ubehla rýchlo. Nálada gradovala. Premávka nebola veľká a tak som sa dostal domov už okolo 16:00. Tesne pred Žilinou som už volal Majovi a dohadoval prvý fotovýlet. Nedalo mi a trošku som si z neho vystrelil, keď som ho vystrašil, že stojím v zápche pod Strečnom. Celý vyľakaný už chystal záložný plán. Nenechal som ho však dlho v pomykove.
O 16:30 sme už sedeli v aute plní očakávaní. Po príchode nás však čakalo nemilé prekvapenie. Všade ticho a po jeleňoch ani chýru ani slychu. Tak sme prechádzali cez les pod rúbaňou, kde to minulý rok žilo. Už už som sa chystal prvýkrát v roku zavábiť, keď v tom sa pod nami objavila hlava jelenice. Prechádzala smerom od nás preč. Za ňou sa objavil mladý jeleň a ako priťahovaný magnetom sa rútil za svojou vyvolenou. Zrazu sa otočila a po lesnej ceste sa vydala priamo naším smerom. Foťáky sa zdvihli ku hlavám a už bolo počuť klepot uzávierok. V lese panovalo šero a tak sme sa museli uspokojiť s ako-takými zábermi.
„Na to, že som v hore hodinu aj s cestou je to celkom úspech“, šepol som Majovi. Jelene chytili však „vietor“ a pobrali sa do blízkej mladiny. V ten deň sme už nemali viac šťastia a tak sme sa plní očakávaní vydali aj nasledovné ráno.
To však už nebolo také dobré počasie. Drobný dážď nám padal do tváre. S vidinou fotografie ručiaceho jeleňa sme však na to nebrali ohľad. Vyšliapali sme na vrchol kopca nad dedinou. Počas stúpania sme počuli v diaľke ručanie viacerých jeleňov, z rôznych strán. Sadli sme si na okraj trnkového húštia. Na lúke oproti sme zbadali „vysokú“. Rozložili sme vybavenie, na statív založili fotoaparáty a pozorovali sme divadlo oproti. Bola ešte tma. Statný jeleň (18-torák) obkolesený desiatkou jeleníc ručal o sto-šesť. Okolo neho krúžil zhruba rovnaký počet sokov v láske. Postupne dobiedzali do miestneho pána a snažili sa zo všetkých síl ukoristiť jelenice. Došlo aj k niekoľkým súbojom, z ktorých vyšiel víťazne tento veľký jeleň. S fotenia nebolo nakoniec nič, iba jedno dokumentačné video, ale zážitok prekrásny.
Postupne sa počasie umúdrilo a na poobedie hlásili jasno. O 15:00 sme sa vybrali na ďalšie miesto. Rúbaň uprostred lesa, kde sme mali postavený pevný kryt na fotenie. Zhruba hodinu trvajúci výstup do prudkého kopca. Cestou sme však vyplašili jelenicu s malým potomkom, čomu sme sa chceli vyhnúť. Zasadli sme do krytu a čakali. Rozhostilo sa ticho. Nikde ani šuchnutie lístka. „Zvláštne“, hovoril som Majovi. Les sa rozburácal až neskoro večer avšak my sme ešte ostali do tmy. Z mladiny oproti sa okolo 19:00 vybral jeleň s početnou osádkou jeleníc. Na fotenie bola však už tma. A tak sme sa len pokochali cez ďalekohľady. Chvíľku sme počkali, kým zver zájde a pobrali sme sa domov.
Ráno hlásili hmlu a tak sme sa vybrali do kopcov, kde by sme sa mali dostať nad hmlu. Tak sa aj stalo. Cestou hore sme hmlu nechali pod nami. Celá žilinská kotlina zahalená pod bielou perinou. Z okolitých kopcov sa sem tam k oblohe plazili oblaky. Tesne pred vrcholom sa za nás zavesilo auto. „Určite to bude poľovník“, hlásil Majo. Autom sme pomaličky stúpali a pán za nami sa nedočkavo lepil na môj zadný nárazník. Vyšli sme z lesa na kraj lúky, kde sme zbadali stádo vysokej a tak som zahol na kraj, aby sme si ich prezreli. Pánko za nami však takmer ani nepribrzdil a rútil sa cestou priamo ku nim. Samozrejme ich vyplašil. Zaparkovali sme na lúke, prezuli sme sa, obliekli. Ešte kúsok sa dalo ísť po asfaltke avšak my sme nechceli plašiť zver, tak sme zastali opodiaľ a zvyšok prešli po vlastných. Pán „plašič“ však išiel ďalej po ceste až vošiel dnu do lesa, kde auto zaparkoval. Cestou sme chceli popočúvať, ako sa jelene ozývajú. „Majo, počuješ to?“ hovorím. „Nie, čo?“ odpovedá Majo. Všade naokolo vládlo ticho. „Veď toto, že nič,“ hovoril som. A to už pritom bolo 20. septembra. Prekvapení sme sa pobrali na okraj lúky. Nikde ani len chlp. Prešli sme ešte kúsok ďalej. Tam sa z diaľky párkrát ozval jeleň. Prešli sme ešte kus, chvíľu počkali na okraji lúky. Nič však neprišlo a tak sme sa pobrali na najbližší kopec, lemovaný mladinami. Všade bolo cítiť pach jeleňov, nikde však ani hláska.
Večer pršalo takže sme ostali doma.
Takto to bolo s počasím stále dookola. Ráno dážď alebo hmla, podvečer sa vyjasnilo. Keď už sa nám podarilo dostať v tej hmle na dostrel, prekazil nám to kdejaký poľovník na posede alebo prechádzajúc krížom krážom cez revír terénnym autom.
Každý večer sme sa vydali za jeleňmi do kopcov. Tiež však bezvýsledne. Vidina solídnej fotky sa vzďaľovala míľovými krokmi. Už bola streda a my sme sa znova ráno trepali na miesto, kde deň predtým schádzal len pár metrov od nás pekný jeleň. Bola však hmla a ledva ho bolo vidno cez ďalekohľad. Polhodinové plahočenie sa hore kopcom v takmer úplnej tme ukončil poľovník sediaci na posede priamo pri ústí lesnej cesty. Otočili sme to a pálili autom na záložné miesto. Zo záložného sa však stalo spásonosné. Toto miesto je pre mňa magické. Zažil som tu prvú jeleniu ruju v živote. Po minulé 2 roky však padlo do nesprávnych rúk a zver takmer úplne zmizla. Príroda je však silná a pomaly sa začína zviechať. Stavy zvierat sa upravujú do pôvodných hodnôt.
Na miesto sme prišli okolo 6:00. Už bolo poriadne vidno a celé stáda jeleňov sa preháňali po lúkach. Kráčali sme po ceste, ktorá vedie popod horu. „Poď, nadbehneme im“, zavelil Majo. Pridali sme do kroku a dostali sme sa na druhú stranu lúky. Na spodku boli dve veľké čriedy. Neverili sme vlastným očiam. Schovali sme sa za krík a hodnú chvíľu pozorovali ako na seba ručia dva veľké jelene. Všetko bolo však ďaleko a v hmlistom opare. Vtom sa zo stáda oddelil bočný jeleň a namieril si to priamo k nám. Pripravili sme sa a urobili zopár dokumentačných fotiek. V poslednej chvíli zmenil smer a zachádzal ďaleko od nás. Onedlho sa zo skupinky vybral ďalší „bočák“ a presne po tej istej stope ako predchádzajúci. Nezahol a prišiel na dostrel. Prvé fotky boli na svete.
Jelene vyvádzajúce na spodku lúky pomaly zachádzali do húštin. Chvíľu sme ešte počkali a pomaly sa pobrali domov. Z húštiny nás vyprevádzali jelene ručaním až do ôsmej hodiny.
Doma sme sa najedli, osprchovali, zdriemli si a opäť sme vyrazili po stopách jeleňov. Tentokrát sme zvolili jednu menšiu rúbaň. Prístup k nej je zlý, ale aspoň vieme, že sa tam žiaden motorkár nebude premávať. Pri výstupe, zhruba v polovici kopca sme si všimli, že jelenice sú už vonku. Keďže sme tu dlho neboli, staré miesta zarástli a tak sme si sadli len tak narýchlo, aby sme ich nevyplašili. Majo nižšie, aby videl na mladinu a ja o kúsok vyššie. Len pár minút po tom ako som rozložil statív a prehodil maskovaciu sieť cez foťák, z pravej strany rúbane, ako duch prišiel jeleň. Ešte medzi stromami dal najavo, že je tu pánom a prišiel si skontrolovať svoje územie.
Postupne prešiel popred nás tak blízko, že sa mi ledva zmestil do hľadáčika.
Párkrát zatrúbil a pomaly odkráčal do mladiny. Slnko zapadlo. V diaľke sa však ozývalo množstvo jeleňov. Zišiel som k Majovi a skúsil som zavábiť. V tom sa ozval jeleň na kopci oproti. Po niekoľkominútovej naťahovačke sa mi ho podarilo vytiahnuť na rúbaň.
Autor: Marián Michel
Vtedy však už bola poriadna tma a strašná zima, tak sme sa pobalili a zišli dole rúbaniskom. Cestou k autu sme si ešte užívali hukot na lúkach.