Ing. Peter Binó

Užíval som si tieto krásne chvíle, lebo som vedel, čo príde ďalší deň. Bol to posledný deň dovolenky. Predpoveď ukazovala krásne slnečné počasie, ale keďže tri dni predtým pršalo, vedeli sme, že ráno bude hmla. Tak sa aj stalo. Taká hustá, že by sa dala krájať. V kútiku duše sme ale dúfali, že po príchode k lúkam sa aspoň sčasti rozplynie. Vyzeralo to veľmi beznádejne. Ručanie bolo počuť všade, ale „vďaka“ tej hmle nebolo vidieť majiteľov zvučných hlasov. Kráčali sme po štrkovej ceste, chceli sme počkať pri lese a skúsiť odfotiť stáda ako sa vracajú z lúk. Ručanie bolo čím ďalej tým bližšie. Vytiahli sme „mašiny“ z ruksakov. Za kríkmi sa vynorili parohy. Ten jeleň vyzeral presne ako môj starý známy z predošlého večera. Aj hlas mal veľmi podobný. Bohužiaľ sa nám ho nepodarilo odfotiť. Tak sme pokračovali po ceste. Hmla sa trošku rozplynula a v diaľke sme videli 3 jelene. Prikrčení k zemi sme sa zakrádali smerom k nim. Potichučky sme našľapovali z nohy na nohu. Vtom sa z kríkov, niečo rozbehlo a zmarilo všetky naše nádeje. Jeleň utekajúci z vysokej trávy vyplašil všetko čo bolo na lúke. Všetko až na dvoch jeleňov dole na spodku lúky. Tá však bola ponorená v hmle. Chvíľu sme ešte posedeli a pod rúškom hmly sme sa pobrali domov.